vrabciak

Spackaný život mu ponúkol ešte jednu mimoriadnu šancu. Chytil sa jej pevne oboma rukami. Stretol dobrú dušu, ktorá mu dovolila bývať u nej. Podmienka bola: žiť usporiadaným životom. Sľub sa dával veľmi ľahko.

Snažil sa ho aj plniť. Vždy sa mu to ale nepodarilo. Mámenie alkoholových oparov bolo pre neho oveľa silnejšie. Magicky priťahovalo jeho ústa k lahodnému moku. Aj dnes mu úplne podľahol. Znovu zlyhal. Nohy ho neposlúchali. Hlava akoby praskala vo švíkoch. Pomaly sa blížil ku vchodu. Hodnú chvíľu trvalo kým dostal správny kľúč do zámku. Jeho neistý zrak v zlej spolupráci, s už nemotornými rukami, mu v tom intenzívne bránil. Konečne brána povolila. Neisto stúpal po strmých schodoch k výťahu. Bývali až na 5. poschodí.

Tortúra s napasovaním kľúča sa opakovala aj pri bytových dverách. Obraz vyzeral trošku ako z nemej grotesky. Po piatich minútach už vstupoval do bytu. Snažil sa vojsť nehlučne. Jeho nekoordinované pohyby mu všetku snahu prekazili. Svojimi nemotornými rukami niečo zhodil z vešiakovej steny. Všadeprítomným nočným tichom zarezonoval ostrý zvuk padnutého, kovového predmetu.

Zo spálne vyšla rozospatá žena. Znechutený výraz jej tváre prezrádzal všetko. Nechala ho nerozhodne stáť pri dverách. Otočila sa. V zámke zaštrkotal kľúč. Zamkla za sebou. Dnes to riešiť nemieni. Muž sa nemotorne vyzul. Stočil sa do kresla v obývačke. V momente zaspal. Takto, čudne poskladaného, ho našla aj ráno.

Jej ostré slová preťali inak tiché, slnečné ráno. Muž vstal. Ostal trochu akosi divne nahrbený. S pokorou v hlase zahlásil: „Máš úplnú pravdu. Dobrovoľne sa prihlásim na opätovné liečenie.“

Liečbu opakoval už tretíkrát. Zakaždým však spadol späť do lákavých osídiel zvodne mámivého alkoholu...