„Myslíš, že to mám zlomené?“ položila otázku Soňa.
„Určite, veď máš ukrutné bolesti,“ pohotovo jej odpovedala Zuzana.
Mierili po dlhočiznej chodbe naspäť do príjmovej ambulancie. Nebolo im veľmi do reči. Každá sa obalila svojimi vlastnými myšlienkami. O chvíľu sa stratili v neustále sa meniacom virvare pred dverami príjmovej ambulancie. Poslušne čakali na sestričkine zavolanie. Trvalo to asi 20 minút. Vošli do ošetrovňe. Soňa už rezignovala. Bola ubolená a úplne zdeprimovaná. Najradšej by už ležala v posteli. Jej myšlienky zablúdili k Cyrilovi. Iste ho muselo niečo rozrušiť, alebo nejaká iná príčina zapríčinila jeho náhlu neposlušnosť. Vôbec sa na neho nehnevala. Aj napriek ukrutnej bolesti, jej veľmi chýbal. Z úvah ju vyrušil lekárov hlas:
„Milá slečna! Máte zlomený ramenný kĺb. Dá sa povedať, že ste mali šťastie v nešťastí. Zlomenina je priam ukážková. Nebude nutná ani operácia. Zato si od koníka oddýchnete najmenej dva mesiace. Nemôžem to ale povedať s určitosťou, je to môj odhad.“
Unavená Soňa smutne zažmurkala očami a spolu so Zuzanou sa chystali na odchod. Bola odhodlaná hneď ísť za Cyrilom, ale priateľka ju od jej úmyslu odhovorila. Slovami:
„Najprv sa daj trošku dokopy a potom pokojne príď do stajne. Budeme sa na teba tešiť.“
Komentáre
Vrabček...
Lasky,