Privítala ju typická vôňa chlóru. Celá ubolená sa pokúsila vstať. Nepodarilo sa jej to. V hlave jej hučalo ako vo včeľom úli. Tíško sa tešila z toho, že ju aspoň tá nebolí. Zato pravou rukou ani len nepohla. Pri akomkoľvek minimálnom pohybe, syčala od strašnej bolesti.
„Prosím, vyšetrite, ma prednostne, veľmi to bolí,“ skromne si šepkala popod nos.
Na príjme však nebola sama. Množstvo ľudí čakalo tiež na vyšetrenie. Mladí i starší podráždene frflali. Netrpezlivo civeli na zatvorené, biele dvere ambulancie. Niektorí z nich už začali verejne hromžiť na neúnosný stav nášho zdravotníctva.
„Kam strkáme to nesmierne množstvo peňazí? Prečo nie je dostatok personálu?“
Otázky zostávali bezradne visieť v ťaživom vzduchu preplnenej nemocničnej chodby. Nik na ne neodpovedal. V každom pacientovi prebiehal akýsi vnútorný monológ. Konečne prišiel rad aj na zranenú Soňu. Najprv lekár, vykonávajúci pohotovostnú službu začal s otázkami. Nasledovalo tradičné papierovanie. Potom sa konečne z oddelenia chirurgie prišiel na Soňu pozrieť službukonajúci chirurg. Nariadil okamžitý rőntgen.
A trampoty začali odznova. Sestrička vypísala lístok na vyšetrenie. Neskôr ju už na druhé poschodie odviezla jej kamarátka Zuzana. Dorazila do nemocnice taxíkom. Upachtená, neupravená zháňala sa po svojej zranenej priateľke. Hladila ju po vlasoch, poslušne zviazaných širokou zelenou gumičkou. Tíšila jej takmer nečujný plač. Na snímkovaní bolo pred nimi zo desať pacientov. Neostávalo im len čakať.
„Čo sa to len stalo s tým mojím poslušným Cyrilom? Určite ho niečo vyľakalo. Nikdy nič také neurobil.“
Svoju otázku, a zároveň odpoveď na ňu, adresovala ustarostenej Zuzane. Ticho pozorovala jej reakciu.
„Vôbec tomu nerozumiem“. Zahlásila pohotovo Zuzana.
Komentáre
ach jaj, Vrabčiačik, nemocnice sú veru
Zaruška,
Vrabčiak,
jaj
Milá Pirátka!
Yola,