vrabciak

Veľakrát sedím smutná osamelo na malom balkóniku. Na hlavu mi svieti žiarivé slnko. Kúpem sa v jeho svetle. Pozorujem rozmarnú hru šantivého lístia. Počúvam zvlášť poetické vtáčie trilkovanie. Len tak snívam s otvorenými očami. Často krát rozmýšľam o sebe. Vlny únavy mi vyplavujú posledné sily z tela. Kde neustále robím chybu? Prečo mi chýba životné šťastie? Lomcuje mnou nepokoj a strach mi otravuje dušu. Srdce mi zviera náramok smútku a mrazivého chladu. Moje vnútro pritom skrýva ešte množstvo ozajstného tepla i nerozdanej lásky...

Nikdy som netúžila po bohatstve, či nejakom mimoriadnom prepychu. U mňa na rebríku hodnôt matéria nestojí úplne na vrchole. Väčšinou som bola až príliš skromná. To sa v dnešnej dobe už asi príliš nenosí. No aj ja mám nesplnenú túžbu: Nájsť si spriaznenú dušu, človeka, pri ktorom by som sa cítila uvoľnene a bola už konečne šťastná. Nežne sa k nemu privinúť. Nájsť tajný úkryt v jeho náručí pred zradnými ranami nemilosrdného života.

Moje osamelé srdce prahne po tichom porozumení dvoch duší, súzvuku pohľadov na rôzne veci. Kvíli za nežným dotykom, pohladením a sem-tam možno aj nejakej pochvale, ak sa mi niečo nezvyčajne dobre podarí. Vzmáha ma túžba po obyčajných prechádzkach v parku, výletoch do okolitej prírody. Posedieť si pri kávičke v malej, romantickej kaviarni. Vyrozprávať si ukryté žiale, problémy i tajné želania. Poodkryť trošičku svoje skryté tajomstvá. Podeliť sa s nimi s podobne uzavretou dušou. Pomôcť si navzájom a vyjsť zo svojho bludného kruhu. S úprimnou láskou hladiť partnerove pracovité ruky... Jednoducho si porozumieť. Neskrývať pred sebou nič a hlavne — pomáhať si. Môcť sa oprieť jeden o druhého. Žiť svorne svojimi radosťami i starosťami.

Myslíte že som náročná? Zrejme áno. Zatiaľ sa mi to totiž nesplnilo. Stále hľadám. Je to zatiaľ márne. Možno ma to stále ešte čaká... Ktovie.