vrabciak

Mladý muž kráčal veľmi pomaly. Jeho ovisnuté ramená signalizovali nesmierny smútok. Z očí, červených od plaču, mu mimovoľne stekali slané slzy. Nenápadne si ich utieral papierovou vreckovkou. Vedľa neho cupitalo malé, plavovlasé dievčatko. Ich kroky smerovali k neďalekému cintorínu. Tam už mesiac odpočíva jeho manželka. Zatiaľ to svojej malej princezničke nepovedal. Možno to dokáže dnes. Pri hrobe citlivo vysvetlí dcérke, že ich mamička sa k nim už nikdy nevráti. Dievčatko si stále myslelo, že mamička je na dlhodobom liečení. Myseľ muža pracovala na plné obrátky. Hľadal tie najvhodnejšie slová. Nechcel, aby jeho miláčik zostal navždy smutný. Situáciu chcel vysvetliť tak, aby svoj jediný poklad čo najviac uchránil pred smutnou realitou.

Mĺkvo podišli k čerstvému hrobu. Starostlivo z neho poodnášali kytice zvädnutých kvetín. Do krhličky nabral čerstvú vodu a ku krížu s nesmiernou láskou naaranžoval nádhernú kyticu čerstvých, červených ruží. Dievčatko zatiaľ nemo pozorovalo svojho otecka. Bolo však veľmi vnímavé a tak o chvíľu takmer posvätné ticho cintorína preťala bolestná otázka? „Ocko, kto tu leží?“ Dlhú chvíľu neodpovedal. Nevedel, nedokázal vyriecť krutú odpoveď. Možno nabudúce. Šikovne odpútal pozornosť svojho zvedavého dieťaťa návrhom, že zájdu za babičkou a pozrú si spolu nejakú obľúbenú rozprávku. Malá slečna od radosti zaujúkala a nedočkavo ťahala ocka z cintorína.

Odchádzajúc, míňali chladnú, železnú bránu. Smutné miesto ostávalo ďaleko za ich chrbtom. Vzdialenosť sa čoraz viac zväčšovala. Tak sa muž načas zbavil zodpovednosti. V tej chvíli bol so sebou spokojný. Cítil, že túto situáciu musí vyriešiť odborným spôsobom. Pevne sa rozhodol. Navštívi psychologičku. Spolu vyhútajú najlepší spôsob ako stratu milovanej mamičky vysvetlia malému, citlivému dievčatku.