Všetci pozerali v nemom úžase. Robotníci začali bezcitne píliť zdravím prekypujúce stromy. Ich majestátne koruny s buchotom padali na chladnú zem. Odporne kvílivý zvuk sa niesol širokým okolím. Zraňoval nič netušiacu zeleň, zraňoval oči ľudí. Ich skoro zožltnuté listy zaronili slané slzy. Nepomáhali petície, nepomohli médiá ani tlač. Bezmocne ležiace kmene vyjadrovali akúsi ľudskú ľahostajnosť.
Ľahostajnosť nad osudom prírodného bohatstva, ktorého je stále menej a menej. Bol to park jediný v širokom okolí. Mal svoju bohatú históriu. Patril nerozlučne hlavnému mestu. Detstvo v ňom prežívalo takmer celé okolité osadenstvo. O to smutnejší fakt. Nepodarilo sa ho ochrániť pred nekompromisnou rukou bezohľadného ničiteľa. Pustá, holá pláň je smutným mementom.
Mesto stratilo ďalší kúsok nádhernej zelene. Týmto zbabelým činom zabodli ostrú dýku do sŕdc jeho starších obyvateľov. Už môžu len ticho nostalgicky spomínať na tiché posedenia v ich nádhernom parku. Čas už nenavrátiš späť. Kvílenie stíchlo – ostala len krutá, neutíchajúca bolesť...
Bolesť nad tichým nárekom stromov!
Komentáre
Asi ďalší developer si ide stavať mrakodrap... )-:
Lasky
Presne ako hovoríš, teda píšeš!
vrabčeky strácajú stromčeky...
...a tak si tie svoje stromy vysádzam teraz na svojom, tak, keď nebudeš mať kam ísť...aj krmítko dodám...
Maťa
pekne