vrabciak

Uvedomenie trvalo dlho. Ticho zatváram dvere. Minulosť je čiastočne za mnou. Veľmi často som vo svojom živote prižmurovala oči. Nechcela som vidieť nelichotivú skutočnosť. Došlo mi to až keď už bolo neskoro. Pridlho som nechala životného partnera hazardovať s mojou láskou. Choval sa kruto a konal príliš zbabelo. Teraz to už viem. Nezaslúžil si ma, tobôž nie moju lásku. Po rokoch starostlivosti o neho a jeho matku sa otočil chrbtom. Dlho som mu tolerovala jeho často nie najvhodnejšie správanie. Toto som však odpustiť nemohla. Použil totiž ten najpodlejší spôsob. Vybudoval si tajný vzťah, vhupol do neho ľahko a bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Nakoniec sám seba presvedčil, že on bol tým, kto v našom vzťahu trpel. On sám za začal cítil ako obeť, a tak začal aj vystupovať. S nevinnou maskou ukrivdeného sa votrel do priazne osamelej rozvedenej ženy. Začal si užívať nový život bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Bez hanby a pokory, s arogantným úsmevom na tvári, chcel aj napriek tomu, čo robil, zostať so mnou dobrým priateľom. Nechápala som ho. Priznám sa, doteraz som akosi nepochopila jeho zvláštne myšlienkové postupy.

Náš spočiatku pokojný manželský život nahlodával často necitlivými reakciami. Žil sebecky. Vo vzťahu bol dominantný. Videl vždy a všade len seba a svoje potreby. Dokonale rozohral podivnú hru na mačku a myš. Potom už otrávený stereotypom vyhľadával ďalšie rozptýlenia. Celé dni nekontrolovane sedával pri PC až úplne stratil kontakt s realitou. Unikala mu. Nechal sa úplne opantať čarovným virtuálnym svetom. Venoval mu všetky okamihy voľných dní. Bránil sa predo mnou vetou: „Môžem ja zato, že ty nemáš žiadne koníčky?“ Len niekedy trávil chvíle so svojimi priateľmi. Aj tie boli zbytočne premárnené bezduchým táraninami a obracaním plných pohárov piva. Často nepoznali mieru a svoje stretnutia končili až kým nezlikvidovali celý alkoholový arzenál. Po takýchto akciách nadišli dni prísľubov, že úplne skoncuje s alkoholom. Neprešiel deň a už si znova otváral jedno pivom za druhým. Pil zo zvyku. Úplne mi to pripadalo, akoby to bolo z nudy. Večne chránený matkou, doma nemusel robiť takmer nič. Nemal žiadne povinnosti. Bol jednoznačne mamičkin maznáčik. Spočiatku som jeho správanie tolerovala, mysliac si, že časom ho hádam samého napadne, že jeho život je nesmierne prázdny a zbytočný. Od začiatku nášho manželstva žil sám pre seba a pre svoje záľuby. Celý čas bol chránený svojou mamičkou. Nemal čas na vlastného syna a paradoxne neskôr ani na ňu samotnú, ktorá sa ho neustále zastávala. Nechcel a ani nevidel jej problémy. Vždy sa zaoberal len sám sebou. Bohužiaľ veľmi smutné konštatovanie.

Nadišli časy, keď mi jeho sebecká rozpínavosť neposkytovala ani dôstojné životné podmienky. To bola pre mňa už posledná kvapka. Nereagoval na prosby ani na dohováranie. Časom medzi nami vyrástol neprekonateľný múr. Spočiatku to boli len drobné prekáračky. Neskôr prerástli na zlomyseľnosti až došlo k urážaniu. Vtedy už na mojom osobnom semafore zasvietila s konečnou platnosťou červená. Múr narástol a oddelil nás od seba. Často mám pohnútky nahliadnuť zaň, čo sa tam deje. Vnútorný hlas mi však velí, aby som to nechala tak.

Aký život sme žili? Túto otázku si už zodpovie každý sám za seba.