vrabciak

Mohutné kvapky dažďa nemilosrdne narážali do zarosených okien preplneného autobusu. Ticho ich pozorovala zahľadená do svojho vnútra. Vozidlo bolo preplnené. Postávala na jednej nohe a kŕčovito sa pridŕžala chladivej tyče. Myseľ jej nahlodávali neusporiadané myšlienky. Prirovnala ich k počasiu. Trúsili sa rýchlosťou búrky, ktorá sa nenápadne blížila. Dokonalé uvedomenie svojej osobnosti už  mala za sebou. Žila už len prítomnosťou.  Z osobnej databázy, zamorenej nepríjemnými spomienkami, vyhodila všetko nepotrebné.  Skúšala začať odznova. Svoje konanie zvažovala dôkladnejšie.  Zbavila sa svojej naivity, obrnila sa dôležitý mrakom opatrnosti.

Začala konečne používať asertivitu. Slovíčko „nie“ sa začalo objavovať aj v jej správaní. Svoju dobrácku povahu nenechala ďalej zotročovať pre nevďačníkov.  Prišla o všetko, no zásoby energie a dobra boli u nej nevyčerpateľné. Láskavé ruky a úsmev preorientovala na nežný detský svet. Denne sa dotýkala, hrejivým teplom svojich dlaní,  milovaného vnuka. Vnárala sa do jeho čistého detského sveta. Pochopila, že všetko čo sa stalo, jej vytýčilo nový životný smer. Našla nový zmysel života.  Nová etapa jej ponúkala pestrú zmes rozličných aktivít.

Žena precitla. Z myšlienok ju vyrušil náhly rachot hromov. Búrka dokazovala svoju moc. Tmavú, ponurú oblohu osvetľovali rôznorodé reťaze bleskov. Jej dočasný domov bol na dohľad. Z útrob svojej kabelky vybrala malý zelený dáždnik.  Takto vyzbrojená vkročila do nevľúdneho prostredia. Svojimi takmer bosými nohami sa snažila obchádzať  všadeprítomné mláky.  Studená voda v nich ju okamžite preniesla do prítomnosti. Bežné, každodenné povinnosti zaplnili opäť jej klasický  pracovný deň.