vrabciak

V miestnosti zavládlo hlboké ticho. Vzápätí výbuch, nekontrolovaného plaču, doslova krájal mrazivý vzduch na márne kúsky. Martina náhle zbledla. Zosunula sa na stoličku. Celé telo jej ochablo. Usedavo sa rozplakala. Nekontrolovane fikala. Celá sa chvela. Veľké slané slzy akosi tupo dopadali na nové parkety v byte. Nedokázala uveriť, čo sa stalo. Nechcela to pochopiť. Prekvapila ju neutíchajúca, ostrá bolesť.

Len minulý týždeň dokončili spoločne s maminou renováciu bytu. Nový nábytok konečne hrdo stál a nemo pozoroval obrovskú traumu mladej ženy. V ľadových rukách ešte stále kŕčovito zvierala, teraz už hluché, telefónne slúchadlo. S veľkým rachotom padlo na zem. Hľadela naňho ubolenými očami, plnými výčitiek. V tej chvíli znenávidela všetky telefóny. Telo jej preťala nová vlna bolesti. Na čosi také nebola pripravená. Zasiahla ju ďalšia rana osudu. Práve jej oznámili náhlu smrť milovanej mamy. Z nemilosrdného slúchadla počula len slovo: „Bol to infarkt“. Vzápätí šok zastrel jej myseľ.

Pár rokov jej trvalo, kým sa dokázala pozviechať z náhlej straty manžela. Svoj smútok starostlivo schovala do najtajnejšieho kútika svojho srdca. Spolu s maminou vychovávala jediného syna. Z obidvoch strán nadeľovali polosirote bohaté prídely materinskej lásky. Dlho trvalo, kým v jej duši zavládol konečne pokoj. Dnešná správa o smrti milovaného človeka ju znovu zrazila na kolená.

Pocítila silnú túžbu po vrúcnom maminom objatí. Márne v nej bude hľadať útočisko. Mamičky niet. Odišla navždy. Už nikdy nepocíti jej vrúcne bozky, presýtené nehou. Stratila liečivú matkinu náruč plnú lásky a pokoja. Zmocnil sa jej smútok za vždy milým, povzbudivým úsmevom. Odrazu sa jej chcelo zakričať: „Mamička, moja kde si?“

Z mŕtvolne bledých, bolesťou roztrasených, pier vyšiel len slabulinký šepot: „Mamička, zbohom...“