vrabciak

Večer vrhal nemé tiene cez pootvorené okno. Noc spievala tichom. Rozorvanosť mysle mi nedovoľovala spať. Myšlienky na teba prichádzali len tak. Zatúžila som po tvojich rukách, po nežnom pohľade, šepkaní teplých slov do ucha. To čo neexistuje, človeku nechýba. Ty ale skutočne si. Existuješ, dýchaš, snívaš. Len „milovať“ znova, sa bojíš. Vieš veľmi dobre, že strach je rýchlejší ako myšlienka. Aj keď sa ťa často dotýka silný záchvev osamelosti, svoju dušu obaľuješ hrudou snehu a nechávaš ho len pomaly - pomaličky roztápať. Naša blízkosť je zatiaľ pomyselná. Aj napriek tomu tvoje nemé výkriky vnímam svojimi očami. Rozochvievajú moje telo, dušu. Vstávam s myšlienkou na teba, líham vedno s našou osamelosťou.

Náš smútok zanecháva v srdciach hlboké brázdy. Sú veľmi čerstvé a stále bolia. Všetko čo sa nám stalo, navždy zostane zapísané v našom vedomí. Nikdy sa nedá zabudnúť dokonale. V hlave mi neustále rezonujú tvoje slová: „Ak by sme vymazali minulosť, stratili by sme seba.“Je to pravda. Pocity prichádzajú, odchádzajú, po čase sa menia. Musíme sa naučiť prijať v našom živote všetky okamihy.

Nikdy Ťa nevymažem z mojej mysle. Ďakujem Ti za teplo, ktorého som sa nikdy nedotkla. Ďakujem za Tvoje svetlo, ktoré mi pomôže bezpečne pristáť nohami na zemi. Svoje pocity Ti píšem len tak...