vrabciak

V izbe sa rozhostilo mohutné nočné ticho. Žene sa znova zahmlili oči. Vlastne to len znovu pršalo v jej vnútri. Navonok sa síce obostrela plášťom dokonalého pokoja, bol však ešte veľmi nedokonalý. Darmo vzpínala svoje ruky, nedočiahla naň. V živote sa jej už stalo takmer všetko. Pomaly nadobúdala pocit, že vinu toho už sama neunesie. Dlho pociťovala potrebu mať niekoho pri sebe, zároveň sa toho momentu desila. Opäť zostala sama, zranená a sklamaná. Úzkosť, ktorá ju už dlhšie objala, bola priam hmatateľná. Večer čo večer premýšľala o sebe a svojom živote, načúvala tajomným zvukom v skromnom prenajatom byte. Mapovala správanie ľudí vo svojom okolí, tíško porovnávala svojich najbližších, kolegov, priateľov. Ich rôznorodé názory, zvyky, temperament i povahy ju priam zarážali. Nikdy sa nechcela s nikým porovnávať. Jej reakcia na seba sa stávala čoraz rozpačitejšou. Nevyznala sa v sebe.

Život sa s ňou nikdy nemaznal. Nadelil jej množstvo problémov, nastrojil veľa trápení. Dominovali hlavne sklamania v osobnom živote. Vo vzťahoch s mužmi dosiahli absolútny vrchol. Dokonalou analýzou dospela k prekvapivému zisteniu: Zjavne ju priťahovali rovnaké typy mužov – citovo nezrelé, pre spoločný život vo dvojici egoisticky naladené. Alebo to bolo naopak? Ona priťahovala ich? Aj napriek týmto zisteniam ich milovala nezištne a obetavo. Na konci jej ostali len oči pre plač. Žiaľ neustále sa nad jej hlavou vznášali čierne mračná, plné pochybností. Neraz mala pocit, že si ich sama privoláva.

Rozhodla sa prežiť život so všetkým, čo pre ňu v najbližšom období prinesie. Zocelená množstvom zdolaných prekážok, sklamaná, v kútiku duše ešte stále verila v dobro. Jej smutné oči neprestali hľadať im podobné – nežné a milujúce...