vrabciak

Stál nesmelo pri pohyblivých schodoch blízkeho mestského podchodu. Vo vycivených rukách držal harmoniku. Hral dokola zmes naučených piesní. Svoj, viditeľne starší, hudobný nástroj držal akosi kŕčovito. Nervozitu nedokázal schovať pred zrakmi okoloidúcich. Jeho vychudnutá tvár mnohé prezrádzala. Stala sa z neho úbohá, ľudská troska. Momentálne abstinoval. Bolo to viditeľné aj z jeho otupeného výrazu. Ošumelá čiapka ležala vyzývavo na chodníku. Zívala prázdnotou. Zatiaľ ani maličký cent nezblúdil do jej hrejivej náruče. Ľudia zrejme dobre vycítili jeho zámer: obetovať všetko nie na jedlo, ošatenie, bývanie, ale na zdarné dokončenie sebazničenia.

Kedysi to bol schopný a úspešný muž, plný energie. Za pár rokov po odchode z domu medzi partiu povaľačov doslova zišiel úplne navnivoč. Na vlastnej koži prežíval útrapy väzenského života. Napodiv sa mu tam evidentne páčilo. Opakovane za studenými múrmi trávil veľkú časť svojho zbabraného života. Postupne sa dostal na okraj ľudskej spoločnosti. Okúsil drogy. Zachutili mu a on podliehal pomaly pomaličky do ich mámivých zvodov.

Teraz už končil september. Po krásnom, horúcom lete prichádzala chladnejšia jeseň. Rána a večery bývali pomerne chladné. Sem tam sa objavovali aj jemné prízemné mráziky. Muž stál len chatrne odetý do vyťahaného trička. Neostrihané, špinavé nechty vytŕčali z letných sandál a nad nimi doslova mastnotou a špinou svietili, voľakedy dávno modré rifle. Veru smutný pohľad na dobrovoľne zbabraný život človeka...