vrabciak

Svoj život nežijem naplno. Fakticky ho nežijem vôbec. Len pomaly akosi zvláštne prežívam a tíško trpím v ústraní. V poslednej dobe cítim absolútnu duševnú rozpoltenosť. Prechádzam vari svojím najťažším životným obdobím. V čase, kedy by som si ho už mala len vychutnávať a slastne sať z jeho medonosného kalicha, rapídne starnem a moje vnútro postupne ubíja žiaľ. Náhle ma prepadla zradná ničota. Veľmi mi ubližuje. Cítim sa ako neplavec hodený do vody. Neisto a trápne. Zmietam sa v akomsi kŕči nepochopenia. Úsmev sa stáva na mojej tvári pomaly veľkou vzácnosťou. Neustály smútok mi úplne zastrel moju aj tak nostalgickú dušu.

Občas sa predsa len u mňa objavujú neustále pohnútky začať žiť normálne. Od začiatku. Úplne inak. Vzápätí ma však pohltí obava, že to už nie je možné. Nie som tak materiálne zabezpečená, aby som to mohla úplne sama zvládnuť. To je ten najhlavnejší problém. Vlastne neriešiteľný.

Kým duša mi velí: „Skús to, nie je neskoro!“

Mozog tvrdí úplný protiklad: „Zadlžíš sa, môžeš skončiť aj na ulici – bude ti ešte horšie.

Nevzdávam sa a neustále bojujem s touto ťažkou dilemou. Ako situáciu vyriešiť? Čo podniknúť? Doba je krutá, nemilosrdná. Poctivou prácou ťažko zarobiť potrebné množstvo peňazí. Byty sú drahé, prenájom tiež...

Ozaj tvrdá realita mi tak úplne zväzuje ruky. Ostáva mi len čakať.