Životom sklamaný muž sa odhodlal bojovať s veternými mlynmi. Bol si vedomý, že to bude veľmi ťažká a tŕnistá cesta. Riadil sa však srdcom. Všetku lásku rozdal svojím najbližším. Napokon zostal úplne sám. Stratil ženu i deti. Všetky tri dcéry boli zverené do opatery matky. Stalo sa tak, aj napriek ich evidentnému zanedbávaniu z jej strany. Odjakživa sa pohybovala vo vyšších kruhoch, a tak jej známosti boli aj v tejto situácii nápomocné. Súdny proces prebehol hladko a rýchlo. Docielila pre neho dokonca: zákaz styku s milovanými deťmi. Smútok a nostalgia predčasne zasadla na jeho mladú tvár. Vlasy mu pocukrovali predčasné šediny.
O dve dievčatá bolo postarané, len na malú, adoptovanú Rómku nezostávalo ani len kúsok pozornosti. Takzvaná matka bez výčitiek aj naďalej poberala finančné prostriedky na jej opateru. Nedávala jej lásku, nehu, tobôž nie opateru. Momentálne nechcené dieťa posunula do Diagnostického ústavu. Jej známosti zrejme fungovali všade. Dievčatko sedávalo bokom od ostatných detí a slané, horúce slzy sa mu denne tajne kotúľali po smutnej tváričke. Myslelo na svojho adoptívneho otca, ktorý jej veľmi chýbal. Bol k nej vždy láskavý. Takto odstrčené si nostalgicky prehrávalo krátke okamihy šťastia spred troch rokov. Vtedy akýmsi zázrakom získalo úplnú rodinu. Bolo rozžiarené a neustály úsmev zdobil jeho tvár. Vo veľkých očkách mu vtedy žiarili nezbedné ohníčky.
„Kde sú tie časy?“ vzdychlo si dievča a tajne vyťukalo číslo svojho ocina. Dlho vyzváňalo, no telefón na druhej strane zostával tichý. Muž totiž pracoval zavše aj po nociach. Živil sa ako hudobník. Bol členom veľkého hudobného telesa. Aj teraz hral. Telefón ležal vypnutý - nemo na dne prázdneho vrecka. Netušil, že mu práve volá jeho opustené zlatíčko. Cez tóny ohlušujúcej hudby nebolo aj tak šance počuť jeho vyzváňací tón.
Ani najmocnejšie tóny hudby nemohli prehlušiť jeho horúce city. Na studený, biely papier citlivo skladal písmenká a pomocou nich sa pokúšal sám zostaviť novú, úradnú žiadosť. Aj napriek neustálej finančnej tiesni chcel vysúdiť spravodlivú pravdu. Prevážiť misku váh na svoju stranu. Nemal dostatok síl pozerať sa na jeden zborený, detský sen. Hudba zjemnela. Muž privrel oči.
Žil ako bez duše. Neoprávnené výčitky svedomia mu nedali pokoj. Neustále domŕzali a snažili sa riešiť vzniknutý problém. Po vynesení nezmyselného rozsudku znova našiel právnika. Spolu sa vrhli do práce. Stáli proti nim zákony, nadržiavajúce viac ženám – matkám. K tomu sa pridružila ťažká úradnícka mašinéria. Pripadal si ako novodobý hrdina, bojujúci za práva svojich detí. Úrady množstvo vecí videli, ale tvárili sa tak, akoby nič vidieť nechceli. Sociálne pracovníčky cítili z jeho správania skutočnú úprimnosť, ale báli sa o svoje miesto. Ospravedlňujúc sa sami pred sebou, zahrali sa na chvíľu na slepých a hluchých. Len aby nedošlo k zbytočným problémom.
No pravé city poháňali muža nekompromisne ďalej. Poruval by sa aj s celým svetom, len aby vytvoril pre svoje dieťa adekvátny svet. Nemohol sa pozerať na jeho smutné, vyplakané oči. Mal ich neustále pred sebou: boli veľké s huncútskymi plamienkami. Také ich mal rád. Svoj boj nevzdal. Budúci týždeň prebehne súdne konanie vo veci opatrovníctva.
„Rozhodne súd spravodlivo?“ „Komu prisúdi nevinné, rómske dievčatko, ktoré za nič nemôže?“ Náhradní rodičia si ju sami vybrali a začlenili do normálnej rodiny. Ich rozvodom sa rodina rozpadla a jej torzo ostro zabodávalo dýky do jej citlivej duše. V stredu sa možno klbko rozmotá. Už len vedieť jediné: kto bude nakoniec spokojný? Vrúcne milujúci otec, alebo vypočítavá žena?
Komentáre
Vrabčiačik, toto je smutné..
Ak bude mať dotyčný muž dosť síl,
uff
z-a-r-a
Derechura
Matahari,
Vrabček...
Lasky,
hmm,
ach jaj,