Staré, plátenné vrece bolo takmer plné. Pokorne čakalo v kúte malej komôrky. Takto ho zapĺňala útla starenka skyvami starého chlebíka. Vlasy posiate striebrom mala vždy zopnuté vzadu do pravidelného, teraz už kratšieho vrkoča. V okolí ju už všetci poznali. Zazvonili pri vchodovej bráne a suché kôrky položili na okenný výklenok. Odtiaľ ich s nehou brávali, staré, zvráskavené ruky. Jej život vždy napĺňala práca. Teraz už vládala čoraz menej. Neposlúchalo ju srdiečko, začali pobolievať staré, životom dosť opotrebované, kosti.Jej denný rituál bol takmer nemenný. Ráno vstávala zavčasu. Tradične popolievala svoje milované kvietky. Potom sa ešte na chvíľočku všuchla do teplom vyhriatej postele. Žila často spomienkami na svojich blízkych. Dnešný, pre ňu akosi veľmi zrýchlený, svet už vôbec nechápala. Rada prepadávala svojim myšlienkam. Nachádzala v nich akýsi skrytý význam svojho ďalšieho žitia. Od života už nečakala nič. Tíško a statočne ho dožívala.
Chcela ešte pracovať. Začala teda zbierať necitlivo vyhodený chlieb. Posúvala ho ďalej na dedinu. Ešte sa predsa len našlo jeho ďalšie využitie. Kŕmili ním hladné, domáce zvieratká: zajačikov, sliepky, ba jedli ho aj prasiatka. Škoda by ho bolo len tak zahadzovať.
Každodenným chlebom tak celá šťastná napĺňala staré vrecia. Cítila sa pri tom ešte tak veľmi užitočne. Bola skutočne šťastná.
Komentáre
Vrabciacik, moc hezky píšeš.Líbí.
Ahoj, Vrabciacik, ať sa Ti darí a pekný, predĺžený víkend !
hmm...niekedy sa už aj ja tak cítim..ako starenka..
Pekné
krasne..
Moja babka tiez mali cop, skrucali si ho do hrebena pod satku. Ked zamiesili, tak sa pomodlili a ked chlebik nacali krajat tak ho prezehnali...
..a tak, tiez by som nezamiesila cesto aby si pri tom nepomyslela na vsetkych mojich ..a nikdy by som nevyhodila omrvinku chleba ( na chleba sa tazko robi )..ked, tiez ho ususim a zbieram pre tych co sa im este zide...