vrabciak

Cítim sa ako čakanka. Zrazu som sa ocitla na životnej križovatke. Už dlhšie neviem čo ďalej. Dni bežia ako splašené kone a ja netuším, kam smerujú. Neopúšťa ma pocit, že snívam s otvorenými očami. Zmätok zmiešaný so strachom okoreňujú moju stálu melanchóliu. Prežívam bežné dni bez akéhokoľvek očakávania. Beriem život tak ako prichádza. Drobné radosti sem-tam rozžiaria moje smutné tmavohnedé oči. Chvíľ, kedy sa v nich usádza šibalský ohník, je akosi poskromne. Našťastie akási neobyčajná vnútorná sila ma posúva neustále vpred. Kráčam so vztýčenou hlavou a skalopevným presvedčením, že čas všetko vyrieši. Smútok a sklamanie postupne ustúpia a dni budú znova popretkávané tradičnými životnými skúsenosťami a príjemnými zážitkami. Nad hladinou ma držia moji drahí blízki. Pomáhajú mi, utešujú aj rozveseľujú. Snažím sa ich lásku opätovať. Usilujem sa šíriť okolo seba pokoj a pohodu.

Trochu som sa uzavrela do seba. Ochraňujem tak svoje city a hlavne svoje srdce. Pravidelne každé ráno vykračujem po tom istom šedom chodníku v presvedčení, že ma čaká krásny, príjemný deň. Cestou pozorujem ľudí a ticho rozjímam o ich rôznych osudoch. Každý z nich má svoje vlastné starosti i bolesti. Čo človek to iný údel. Naše cesty sú rozmanité: svoj osud si píše každý sám.

Tak aj ja pokorne čakám na svoje šťastie. Verím, že aj ku mne raz zablúdi...