vrabciak

Riasy sa jej tíško roztancovali. Ruka z telefónom bezmocne klesla. Mobil dopadol na pohovku a ocitol sa na parketách. Klára si to nevšímala. Jej pohľad sa vpíjal do okna. Akurát prechádzal kŕdeľ detí. S veselým džavotom sa skupinka približovala k detskému ihrisku. Obraz už videla rozmazane, rozcitlivela sa ešte viac. Z nevädzových očí vytryskli slzy.

Práve sa dozvedela výsledky z laboratória. Tretí pokus s jej umelo oplodnenými vajíčkami sa znovu nevydaril. Prepadávala pomaly hystérii. Jej myseľ sa s takýmto osudom nechcela vyrovnať. Sklamala ako žena – matka. Neustále preberala aktuálnu situáciu s manželom dokola. Obaja nesmierne túžili po deťoch. Spoločná túžba zostávala nesplnená a neisto nadobúdala len kontúry sna.

Martin pracoval v banke. Dlhší čas chodil ako bez duše. Veľmi sa snažil byť svojej žene oporou. Vo chvíľach samoty však prepadával melanchólii a smútok zasadol do jeho veľkých, hnedých očí. Navonok sa správal ako ozajstný chlap. Pred svojou manželkou dôkladne schovával svoje sklamanie. Po siedmych rokoch čakania, zosmutnel, zvážnel. Veselé ohníky v jeho očiach postupne strácali vyhasínali. Tajne dúfal, že ešte majú dostatok času a v ich novučkom byte raz predsa len zaplače – malý, ružový, detský uzlíček.

Dnes bol roztržitý a nervozita sa na neho nalepila od skorého rána. Čakali na správy z laboratória a neprestávali dúfať. O pár minút zazvonil mobil. Jeho oči zaregistrovali Klárine meno a ruka pohotovo zareagovala. Z telefónu sa ozval len srdcervúci plač. Pochopil.

„Nezúfaj, zlatko, sme ešte mladí a nádej máme stále...!“ Z hrdla vytlačil zopár nežných, teplých slov. Jeho mobil však dávno ohluchol. Do duše sa zakrádala krutá beznádej...